Pojebané dni

pojebaný deň, keď som

sa nechala vystresovať chromou mačkou

ráno vstala zbytočne o šiestej

vystresovala mačku

nenapila sa kávy a kráčala päť poschodí

po rozliatom višňovom kompóte

pojebaný deň, keď som dúfala

že v podchode aspoň raz pôjdu eskalátory

a v práci so študentom hovorila o jeho otcovi

ťažkom alkoholikovi

hodinu po konci hodiny

pojebaný deň, keď som rozvarila polotovar

a nedala si víno lebo čo ak mal pravdu že len tak prežívaš naozaj

keď som zas nikoho nechytila za ruku

lebo prežívať naozaj je hrozné

pojebaný deň, keď som starej mame zabudla zapriať na meniny

a šla spať neskoro čím som splodila ďalšie potenciálne

pojebané dni

Tanečnica na špičke

ty, tanečnica na špičke, ma desíš,

ty, ktorá si na zemi,

buď – a unes, čo je moje

kolovrat, čo láme väzy,

stvorili sme sa, na svoje obrazy

pozorujeme sa, zranená zver

prízraky ega

ozveny vlastných minulostí

ale to nie sme my

vietor chladí skrýše, ktoré si vo mne vyhĺbila

kóma každého dňa

musíš vedieť, že nikto nepríde

a nikdy tu nikto nebol

teraz sa stávaš možnou

budem sa ťa dookola pýtať, kto si

kto sa prvý pohne

nechávajúc krv na listoch

And darkness was upon the face of the deep

snake sheds his skin every time he is unbearable to himself

what are we to do

we have to get used to each other

we emerge from hazy woods

there are no more flowers or clouds or myths

only faces clearer than anything, carved glass

the shape of all fears

nobody tells you oneness is scary

the ribs are tense, they stretch

is this how Eve came into existence?

Em

gentle intruder – shy – but persistent

I‘m barely awake, caught up

in a state of not-knowing, not-thinking

the world does not exist – yet

your arm around my waist

is my first reality

I caress streets with my shoes alone

inhale thousands greetings

rooms buzzing with questions

rooms impatient for answers

usually they survive the paperstorm

and I return with green and blue scars on my hands

we sit

smell of coffee permeates the air

clashing with the tea leaves in your pots

quick words hang on your tongue

meant for other people and another day

your arm around my waist

is my first reality

            

            

Škorce

za mojím oknom sú škorce

je ich presne dvadsaťsedem

nohami objímajú konáre

stromu oproti

zlietavajú, spúšťajú sa dolu

stovky čiernych drobných sĺz denne

nedojedená oliva v pohári

hľadám v nepamäti - kto

vankúše skrčené na zemi

obrysy tvárí bez tváre – kto

museli vidieť – kto

keď ma chcú naštvať

zlietavajú, spúšťajú sa dolu

stovky škorcoradostí denne

...

pre teba nebolo miesto v mojom hluku

skúsila som svet nabrať do rúk

a miesiť na kruhu

skúsila som ho vytisnúť

mlčať v horách

nemalo význam

pre teba nebolo miesto v mojom tichu

cez plachtu noci

mokrú a ľadovú si vošla

cez popraskané sny

teraz sa rozpínaš vo mne

meniac moj tvar na nepoznanie

mráz im steká po chrbte

z niečoho čo miluje

jazyk sa láme na príbehu

a rozsýpa ako múka

možno už na svitaní

budeme dvojjediné

Hra na detstvo

teraz sa nič nedeje

slnečný ťah vybieľuje stopy

večera a každý jeden

sa potknem o schránku s poštou

a čítam až do zobudenia dňom

v ktorom máme svoje rodiny a svojich milencov

v skutočnosti sa nič nedeje

vojdem bez zaklopania a vychŕlim

stovky elektrických myšlienok

preletia priestorom a vymeníš

ich za desiatky čo

vojdú bez zaklopania

ako chodí vojna

ako chodí nešťastie

ako chodia priatelia z detstva

ktoré nás ešte len čaká

začína senilnením zmyslov, zvážnie

a potom zomladneme

Kardamon

som zrnko čo sa rozlúskne

na ohni a švíky puknú pozdĺž tela

schránka sa otvorí

kadidlo lezie po kuchyni

večera chutí

prísne

jedz - v koži dobermana

rukami zober ma na

milosť

kardamon

vonia po modlitbe

Lesy voňajú mandľami

Story not only for children, written by me and Barbora Idesova. illustrated by Eva Machajdikova.

Just click on the link below and read the book by clicking on an arrow that will appear on the right side.

http://issuu.com/evamachajdikova/docs/lesy

BIU-TI-FUL

večer sa mračí a ráno kučeravie

a potom sa rozbije o skaly

biu-ti-ful

povedal Javier Bardem v úplne inom kontexte

biu-ti-ful

je umývať brehy tiel po meste

biu-ti-ful

perina leží na zemi zahanbená nahotou

biu-ti-ful

keď sa dotyk vylieva

biu-ti-ful

potichu červeno náhodou

zaplaví nás a skučeravie

a rozbije o skaly

biu-ti-ful