Škorce

za mojím oknom sú škorce

je ich presne dvadsaťsedem

nohami objímajú konáre

stromu oproti

zlietavajú, spúšťajú sa dolu

stovky čiernych drobných sĺz denne

nedojedená oliva v pohári

hľadám v nepamäti - kto

vankúše skrčené na zemi

obrysy tvárí bez tváre – kto

museli vidieť – kto

keď ma chcú naštvať

zlietavajú, spúšťajú sa dolu

stovky škorcoradostí denne

...

pre teba nebolo miesto v mojom hluku

skúsila som svet nabrať do rúk

a miesiť na kruhu

skúsila som ho vytisnúť

mlčať v horách

nemalo význam

pre teba nebolo miesto v mojom tichu

cez plachtu noci

mokrú a ľadovú si vošla

cez popraskané sny

teraz sa rozpínaš vo mne

meniac moj tvar na nepoznanie

mráz im steká po chrbte

z niečoho čo miluje

jazyk sa láme na príbehu

a rozsýpa ako múka

možno už na svitaní

budeme dvojjediné

Hra na detstvo

teraz sa nič nedeje

slnečný ťah vybieľuje stopy

večera a každý jeden

sa potknem o schránku s poštou

a čítam až do zobudenia dňom

v ktorom máme svoje rodiny a svojich milencov

v skutočnosti sa nič nedeje

vojdem bez zaklopania a vychŕlim

stovky elektrických myšlienok

preletia priestorom a vymeníš

ich za desiatky čo

vojdú bez zaklopania

ako chodí vojna

ako chodí nešťastie

ako chodia priatelia z detstva

ktoré nás ešte len čaká

začína senilnením zmyslov, zvážnie

a potom zomladneme

Kardamon

som zrnko čo sa rozlúskne

na ohni a švíky puknú pozdĺž tela

schránka sa otvorí

kadidlo lezie po kuchyni

večera chutí

prísne

jedz - v koži dobermana

rukami zober ma na

milosť

kardamon

vonia po modlitbe

Lesy voňajú mandľami

Story not only for children, written by me and Barbora Idesova. illustrated by Eva Machajdikova.

Just click on the link below and read the book by clicking on an arrow that will appear on the right side.

http://issuu.com/evamachajdikova/docs/lesy

BIU-TI-FUL

večer sa mračí a ráno kučeravie

a potom sa rozbije o skaly

biu-ti-ful

povedal Javier Bardem v úplne inom kontexte

biu-ti-ful

je umývať brehy tiel po meste

biu-ti-ful

perina leží na zemi zahanbená nahotou

biu-ti-ful

keď sa dotyk vylieva

biu-ti-ful

potichu červeno náhodou

zaplaví nás a skučeravie

a rozbije o skaly

biu-ti-ful

Zia Poe

má farebné šaty plné krvi poskladané v skrinke.

prehodenú plachtu s vyrezaným otvorom.

igelitovú čiapku a respirátor.

používa (slovo) respirátor.

čo teraz s ňou na operačnom stole.

vŕtajú do nej aby chrčala.

aby chrlila.

aby nehovorila.

poznávame sa.

chrbty ponorené do hodvábu.

slová sa podobajú jedno na druhé.

spodobujeme sa a splývame.

do sivých vrkočov.

nezáleží

kto pletie a kto je popletený.

naše tichá sú viac ako ona.

stôl a skurvené steny.

to doktori necítia dotyk gumených rukavíc.

...

i.

chodila som spávať s myšlienkou na nich

útlejšie a menšie ako ja

s ich neživotom sošiek a životom, ktorý

tiež nebol naozaj.

a ráno so zatajeným dychom

pozorovať ich opäť zamrznuté tváre

či sa nepohnú a neprezradia

ii.

potom už sa na to neverí

akože

akože

obľúbené slovo detí

obľúbený skutok dospelých

iii.

až keď ti napadne dotknúť sa

jej

rukou

utierať tvár od kúziel

vtedy, keď ti dôjde

že stále bola živá

vtedy

sa neposer.

Maudlin

hentá - z hentej štvrte
čo má vykričané oči
opätkom hladí holý
vyholený svet
aby sa nepomočil

to umrnčané decko
čo nikto nechcel
čo ho zabúdali vo vaničke
čo sa zabúdalo

spievajú si vzájomne
uspávanku
maudlin s dieťaťom
hlučné melódie
proti spánku
proti spánku

Na brehoch mesta

našla som prázdnu ulitu

na brehu mesta

podvodnú

ozubený úsmev

pozýva dnu

ďakujem ďakujem výborne a vy?

prikladám ju k ušiam

nepočuť šumenie mora

len stisnutie rúk

podávaných zhora

napokon z nej pijem

čaj zohriaty dostudena

ďakujem ďakujem výborne a vy?

tykanie sa trestá

ulita – ozvena ticha

na brehoch mesta